Deň 1+2

Deň 1+2 P_20141121_103816_1   Ráno som sa ešte na poslednú chvíľu balila do jedného veľkého kufra. Oblečenie, kostými, tréningové veci, líčenie, šperky, topánky, kamienky a drahokami, knihy, čaje, šály, atď. atď. … Sestra s bratom ma odniesli na stanicu, Naťa (sestra) mi v aute na rozlúčku so Slovenskom pustila moju milovanú skladbu od Kolowratu – tretiu z albumu Pobiť sa / Utiecť. Spievali sme na plné hrdlo refrén „Nezáleží do ktorých dverí si vkročil, koľko sĺz ti prúdom premyje oči, to jediné čo nesmie nikdy skončiť, je láska“. Rozlúčka bola veselá, v autobuse som mala 11 hodín na ceste z Košíc do Prahy aby som sa vnútorne pripravila na opustenie domova a na vstup do neznáma. Napísala som pár rozlúčkových správ mojim milovaným ženám a mužom, a večer docestovala do Prahy. Prespala som u kamaráta, a ráno šla na letisko. Tam sme sa zvítali s ďalšími 3 dievčatami, Zuzkou, Jankou a Erikou, s ktorými tu teraz tancujeme. Dva lety do Maroka nám ubehli v spoločných debatách. Po pristáti v Marakeshi, historickom Marockom meste, sme sa zvítali s Madison, našou šéfkou z agentúri Serendipity Castings. Vzalo nás veľké auto do Agadiru, do pobrežného mesta pri Atlantiku, kde bývame a kde budeme tancovať. Zastavili sme sa v McDonalde na snack (prvý a posledný krát), a potom po pár hodinách v aute sledujúc vyprahnutú marockú krajinu, chudobných ľudí na priedomiach hlinených strohých príbytkov, zahalené ženy, kalné rieky, odpadky, sucho, olivovníky, kamenisté krajinky, kopce, roviny… Večer na hotely nás však čakal šok. Auto nás cez veľkolepú vstupnú bránu doviezlo do komplexu – areálu hotela Riu Tikida Golf Palace *****. Obkolesený parkami, palmami, golfovými ihriskami, sa v strede vynoril akoby africký palác… s bazénmi, nádhernými umeleckými dielami, obrazmi, lampami, sochami, kvetmi, vonnými sviečkami, spa, krásne izby, luxusné večere, a to sme ešte len vošli… Jpeg

This entry was posted in MAROKO. Bookmark the permalink.

Comments are closed.