Deň 4 / Vdychuj lásku, vydychuj lásku.

DEŇ 4

Jpeg

Dnes nás privítal hmlistý deň, a vtáky spievajúce na záhrade pred izbou. Raňajky klasika – pomarančový džús a ovocie s ovocným pyré a káva J mňam. Po návrate na izbu som si sadla k počítaču, že konečne napíšem nejaký ten blog pre vás, nech s mi z mysle nevytratia dojmy uplynulých dní… Ešte stále sme sa nestihli ani vybaliť 😀 V šatníku nám na zemi ležia kufre plné vecí na pol roka, len si z tej kopy vytiahneme šaty na tréning či na večeru a zvyšok tam nechávame ležať. Program máme nabitý, stále ešte dospávame náročné dni plné príprav pred našim odchodom z domu, balenie, cestovanie, neskoré večery vo vzájomných debatách uplynulých dvoch dní, a tréningy, ktoré sú náročnejšie na myseľ (a pamäť) než fyzicky, keďže fyzicky sme zvyknuté tvrdo pracovať. Okrem toho, že som stále ešte nedospala únavu som ani nestihla napísať všetkým tým blízkym ľuďom, ktorým by som rada dala vedieť ako sa mám, ktorým by som rada poslala foto a pár postrehov a pocitov…

Na čo si však čas vždy nájdem sú básne (po kope ich nájdete keď kliknete tu). Moja srdcovka. Prepísala som si do kompu zopár z tých, čo som napísala cestou zo slovenska do maroka. Hodila som ich na FB. A celkom ma pobavilo ako na ne niekedy ľudia reagujú. Niektorým sa zdajú krásne, iní ma ľutujú, že sa tak trápim, iní si zas myslia, že to čo v básňach píšem je presne to čo prežívam. Ale moje básne, ako som odpísala na jeden komentár, sú niekedy zachytením CESTY k oslobodeniu. Sú mojou psychohygienou, alebo ako toltéci hovoria – rekapituláciou, ako jogíni hovoria – Viparita Paramashrou. Cez sformulovanie uplynulých pocitov do básni si akoby vyjasním čo som prežívala, a keď báseň zo seba takto vypustím, pustím aj to, k čomu sa báseň vyjadruje. Je to proces sebapoznávania. Je to môj denník, na ktorom vidím, čo všetko a s akou intenzitou som prežívala, a viem si tak následne od toho urobiť krásny odstup a vidieť to zo širšej perspektívy.
Som človek jednoduchý, prostý. Praktizujem jógu, ale nie som osvietená. Som umelkyňa, mám emócie. Mám city, mám vášne, túžbu, milujem milovanie, milujem mužov, milujem tanec, pohyb, zmyselnosť, milujem objavovať život a žiť ho naplno v plnom vedomí čírej prítomnosti. Nevytesňujem veci len preto, aby som sa javila byť osobou „vyrovnanou“. Nechávam sebou prechádzať všetko, a neblokujem to. Dovoľujem si byť spontánna, divoká, autentická, šialená, láskavá, roztúžená, či v žiali.. Pozorujem. Ticho, bez posudzovania, odcudzovania, chválenia. Jednoducho len som. S múdrosťou vedomia vesmírnych zákonitostí hľadím na svet okolo a konám vedome a so zodpovednosťou sa seba a svoje činy. Rozumiem tomu, že ničomu nerozumiem. Som tu teraz, lebo viem, že je len to čo je teraz. Počet tvojich dychov je obmedzený. Dýchaj pomaly, hlboko, vdychuj lásku, vydychuj lásku.

———

Básne:

Píšem o mužoch,
ktorí inšpirujú ma k básniam..
ktorí inšpirujú ma písať o láske.
O tích, čo raz dovedú
moje kroky na Zem,
a raz doprovodia ma
ku Hviezdam.

A čím viac som ženou
pôvabnou,
tým viac chcem muža s dušou
odvážnou.
Takého, čo nebojí sa
v cti a pravde stáť,
čo nebojí sa ženu ako ja
po boku mať.
Čo udrží ma keď zaváham
zas na hrane brala,
čo vezme mi a vráti svetu
čo od iných som si vzala.

Vo vzájomných rytmoch,
piesniach a tancoch
pozdvihneme plameň
čo oboch nás oslní..

Chcem byť tá voda,
čo potom smädného ťa naplní..
V láske sa rozdám,
tú vodu v tebe rozvlním…

Rozpustím ľady
a kvety nechám rozkvitnúť,
roztancujem hady
v hodvábnej žiare úsvitu.

Chcem byť jak struna,
ktorú tvoje ruky rozohrajú,
jak melódia vľúdna
nás naše piesne opantajú..

Udrž ma keď zaváham
zas na hrane brala…
Vezmi mi a vráť späť svetu
čo od iných som si vzala.


2014

http://www.nicviac.com/category/autor/ariadna/


Okná trieskajúce v prievane.
Stojím.
Vlasy do tváre sa lepia
na pery a vlhkú kožu
vyštípanú slzami
čo sa nimi
hojím.
Ako Alpa na ranu.
Horím.
Popol na tráve, sa sype
z truhlice a mieša sa
so zrnkami piesku
až sa s nimi
spojí. Tá podobnosť.
Ako vrana na vranu.
V roji.
Počerný kúdol sa dvíha
a blíži
sa oknami
prelieta miestnosťami
skrýva sa za chodbami..
Ma pohltí.
Okná trieskajúce v prievane
Sa trasú
A izba prázdna.
Len ty, čo zjemnene vieš vnímať
…cítiš, že som tu bola.
…počuješ ozveny môjho dychu
a prievanu
…oprieš sa chrbátom o hranu
stola
…zmeníš sa na vranu, ňou si vždy bola.
A izba prázdna, okná trieskajúce od prievanu
sa trasú.
To miesto všetkých pohltí.
Aj ty si tu raz bola.
Teraz už nie si.
Kde si ?


21.11.2014


aspoň že z tej lásky vznikajú básne..
aspoň že cez slzy ako kvet porastiem..
aspoň že tvoj obraz vidím vždy tak jasne..
aspoň že ťa cítim až pokiaľ nezhasnem..

Si moja múza, si iskra v mojom srdci,
Si meno muža,
a ja rozkvitnutá ruža,
čarovne nevädnúca
Polievaš ma pohľadmi
kŕmiš ma dotykmi
hladíš ma bozkami
lupene perami..
korene nohami
tŕne sú nechtami
splývame..
snívame..
v náručí zomierame..

..počkaj..toto sú spomienky
a sny..

Teraz z tej lásky už len vznikajú básne, ktoré všetci čítate.
..a možno
tak trochu
niektorí
čosi
podobné
prežívate

hm?

 

This entry was posted in MAROKO. Bookmark the permalink.

Comments are closed.