Nové Básne

izra Milí priatelia a priateľky, Poslednú dobu mám nesmierne inšpiratívne obdobie pre písanie. Tak hádam moje básne vám budú iskierkou vo vlastnom prežívaní…


Uložená na svojej
polovici postele
dívam sa cez ľavé
rameno do prázdna.

Môže to znamenať dve veci.
Buď tu si alebo nie si.
Buď o tebe snívam
alebo ťa už nemôžem
dýchať.

 


Prosíš ma aby som zabudla.
No mne stále stále vracajú sa
záblesky našej prvej noci.
Tá vášeň medzi nami… jej sila vyvstávala z jadra zeme.
Hnalo ju stádo koní cválajúcich večnosťou..
Chytili sme ich momentum,
a ja z neho teraz neviem vysadnúť..
Vášeň ako tornádo
ktoré ak ma nevypľuvne,
neodhodí,
ak ma z neho nevytrhneš,
ma pokorí
a uvinie do neviditeľna.
Roztrieštim sa na hviezdny prach
ako vesmír pri veľkom tresku.
Zhnijem zaživa pulzujúc životom do poslednej chvíle
ako mucha v lepkavej pavučine tvojej neodolateľnosti.

 


Milujem to prázdno
Čo cítim
Keď som nikým.

Milujem ten pocit
Keď v noci
Ťa zrazu v sebe cítim.

Milujem to jasno
čo mám v mysli
keď sme k sebe sa pritisli.

Milujem keď v tebe
Vidím túžbu
Po mne.

Milujem keď ideš zhorieť
A naše ohne…
a plamene..
A ruky remene
Sme tu pre seba.
Vezmi ma.

Milujem rinúť sa do teba
Jak rieka.
Vezmi ma.
Chyť si ma do rúk
A navždy v sebe
Väzni ma.

Milujem ten moment keď horím
a som nikým.
Ten moment keď zhorím.

..ticho a prázdno
je to,
čo vtedy cítim
Všetko a nič.
Som.
Len bytie
ako pocit.

Milujem čo cítim
Keď som nikým
Len som.

 


 

..Labyrinty okolo rúk,
..tunely do neznáma.
..temné noci duší
..úsvity mysle
..oči na skle.
..klišoidné výrazy.
..večierky &
..skvostné rozhovory
..labutie beloby a
..veľrybie spevy
:do čiernej tmy
oceánu.

ozajstná krása:a
ozajstná ohavnosť:
dva v jednom:
Instant
mliečna káva
with sugar
on top.

Nikto
nevieme kam
ideme: a predsa.
Roztrhnem si pre teba i posledné
šaty,
no aj tak ma prehliadneš
vo vlnách:
Stanem sa rybou. Aj tak
už som nemá.

 


Ticho čupím
vo vode
žliabkov a potôčikov.
veľké vody nie, tie nevládzem.
Jemná nahá krehká hladná biela znesvätená panna
čupím
a čakám

počúvajúc zvuky
sveta okolo.
o oko kolo oko lo

Nohy vo vode
a sukňa mokrá,
lono vo vode.
voda po stehná
zalieva mi brucho po pupok.

A ruky..
objímajúce samú seba.
Koho viac mám..
Len dlhé hnedé vlasy na holých ramenách.

Čupím a čakám
….kým zo mňa prúdy
ma omývajúce
nestrhnú
pozostatky tvojich bozkov
nalepených tak natesno,
….nestiahnu
posledné vône tvojho údu,
tvojich rúk,
….kým neujdú
všetci tvoji vlci
čo do mňa zarezávali
pazúrmi a perami,
čo ma nasávali
všetkými dieram
lebo som voňala presne tým
drevom, zemou, krvou
a mäsom presiaknutým
vôňami
lásky. lásky
a lúčnych kvetov a odkazmi
z iných svetov čo oni
tak veľmi, tak veľmi
no tak prchavo
milovali.
tvoji vlci.
(čo ma vysávali).

Ticho čupím
a čakám.
Hromadím
v lone silu.
A až vstanem
stanem sa
vlčicou
a keď ťa nájdem
vysajem si z teba
seba späť.

 


Ako som len mohla
doteraz ťa nenávidieť,
a celú tvoju zvláštnu pózu
držať ako mikrofón
v ruke
so zovretou päsťou
ako megafón
čo mal rozozvučať všade naokolo
moju frustráciu,
ako dôkaz, artefakt, previnilé telo
s tou prekliatou povesťou.
A na ňom stáť a dupať trucom..
Ako som len mohla..
nevidieť
že si len sám,
muž,
a že tá póza
je len kŕčom bolesti,
v ktorom si skamenel..
Ako som len mohla
ľutovať seba
a viniť teba,
ako som len mohla
spochybniť lásku,
podceniť ju
a schovať.
Ako som len mohla
ťa nemilovať
naplno.
Ja, žena.
Ako?

 


 

 

This entry was posted in AKTUALITY, MYŠLIENKY. Bookmark the permalink.

Comments are closed.