Deň 6 – Prvé čo som sa v Maroku naučila

Deň 6

Prvé čo ma Maroko naučilo, je neľútostne ignorovať mužov. Pokriky, pozvánky, návrhy, ponuky, pohmkávanie, prenasledovanie, pozdravy, atď… a potom moje odpovedanie, odmietanie, a následne odignorovanie. Prostá ignorácia, bez slova, bez mihnutia oka, ako by som bola hluchonemá. Prejdem ďalej a viem že urobiť čo i len očný kontakt by už znamenalo prinajmenšom prísľub čohosi – čohokoľvek. Ak nie rande, tak aspoň tržby za lacné šperky, obrázky či prenájom bicykla. Nechcem tím povedať, že by tu všetci muži boli nepríjemní a otravní, častokrát sú veľmi milí a vnímaví, srdeční, ale nájdu sa aj takí ako som popísala vyššie.

Nehovorila som vám ešte o tom, že tu bežne na ulici, na tržnici, na letisku, na pláži postávajú a prechádzajú sa vojaci so samopalmi v rukách? Čo tam po obuškoch a pištoliach. Rovno meter dlhé samopale !

This entry was posted in MAROKO. Bookmark the permalink.

Comments are closed.