Poézia

 

TVORBA :

Moju tvorbu nájdete v ukážkach nižšie na tejto stránke, no už čoskoro tiež spolu s tvorbou ďalších žien na novo-vznikajúcom portály Moje More. Už onedlho!

 


Píšem a mažem,
riadky a slová,
a svoju mnohotvarosť.
Kiežby som vedela
zabúdať na počkanie.
Kiežby som vedela
odkiaľ fúka.
Olízať si prst už nestačí.
Olížem celý svet.
Vedela som písať,
o láske, ničom inom.
Vedela som ľúbiť,
pravdivo a silno.
Vedela som túžiť.

Mám tridsať, mesiac, a jeden deň,
no až dnes sa učím
otvárať víno.

 


 

I want to meet you at the borders
of reality, with my bones white
like clouds, and palms entwined.
Travel with you to the desire city
and beyond, to the mountains
of prairie, sheep and pine.
Catch me as I fall, because
I’m falling steep and fast.
Lay me on the soft moss and grass,
and the dandelion.
The month has passed in my mind tonight.

Speak to me about this inexplicable passion.
Kiss me in the soft place
of heart.
And I will slowly walk
trough the landscape of your face
with my mouth,
asking you, are you real?

 


 

 

Odnášaš si ma
s krvou na ramenách.
V tvojich stopách nocou leží
vôňa mojej dcéry.
A v očiach smútok, že si zase
nevyriešil otázku
slobody a lásky.

Dojatá plačem nad prázdnym vedrom viery.

Nad všetkým krásnym medzi nami, prežitým.
A keď sledujem
hrudy krvi
padať na zem z mojej diery, tak i nad spomienkou
na tvoje vrásky, na tmavé kvety lásky
a lupene,
rozsypané po stole.
Na tvoj jazyk, krídla nočnej mole.
Na mosty medzi nami.
Tam pod nohami dotýkam sa
mäkkosti srdca.
Tam v slzách teba kroky vedú ku kôpke
kostí vlka.

 

Tie slzy ti však ona neutíši.
A ty vieš, že som to ja..
..jediná, čo by vedela.

 


 

Do vysokých múrov sa zdvíha zvuk
a plače
nám všetkým do vlasov.
Steká po lebkách a cez ne dnu do sĺz
a viaže
naše city do tekutých povrázkov.
Kto nemá vlasy cíti všetko ináč, zisťujem.
Cez dlhé či krátke vlasy steká voda tak, že
tvorí rieky a riečištia, a vlasy riasy a myseľ močaristá.
Kým hlava bez vlasov je ako oceán..
(..voda nemá cesty, ktorými by tiekla,
len sa rozprestiera
doďaleka
ako moja holá lebka – svieti,
ako svetlo lampy keď ju zbavíš starých pavučín..)
A sklo neprepustí.
..akoby som sa ťa nikdy už nemala môcť dotknúť.
A ja nezaslzím.
..akoby som už vlastne ani nemala city v plači ktorých moknúť.
Akoby slnko prepustené cez
moju sklenú lebku
ich všetky spálilo.

 


 

Kvitnúca lúka
mi raz pripomenie toto čakanie.
Na otvorené hranice, a vôňu tvojej borovice.
Mesiac mi pripomína, ako si počítam týždne.
A ranné slnko mi pripomína teba.
Akoby zasvietilo, okrem rána,
i vždy keď mi píšeš.
Nenútene ťa nútim myslieť, a usmievať sa cez tie roky do neznáma.
Tristo dní. A tristo nocí dávnej krásy.
Tristo večerov sledujúc tri tancujúce bodky na bielej stene medzi nami.
Len nech neuplynie ďalší rok kým sa mi rozuzlia vlasy. .
Stihol by si sa vrátiť?
Preletím cez hory, už dávno nie som svoja.
Orlie perá mi padajú z tela.
Rieka tečie, už som ju prestala tlačiť.
Hlina sa mi rozlieva po dlani.
Pokožka černie, a môj dych plytko pláva k prériám.
Šla by som s tebou,
ak by si si prial,
“ak ty by si si priala“.
Najlepší sú tí, ktorí nerátajú kroky.

 


 

Ležím v posteli s polomŕtvym telom,
oči štrbinky.
Nevládzem sa milovať,
no…
..prídi.
Prídi mi prstami modelovať
unavenú tvár.
Vdýchni hline život..

 


 

Zastav noc a staň sa jej čiernym vtákom.
Pomôž jej zívať tichou tmou, tou tmou,
čo pokoj nám dáva keď vstáva
do západu.
Pomôž jej vrátiť sa na miesto,
kde za ňou ľudstvo zvyklo sa zlietať
kým neušlo, kým neušla i ona..
ztamať, vzadu, za mestom,
tam mala miesto,
v lístí, kroví, v lesom prefúkanej kôre
drevín a hline.
Zastav noc a ukáž jej kúsok našej núdze
po jej tichom čiernom dychu,
čo vtedy vdýchla jemu a jej
a tak ich porodila.
Kus skutočného dychu,
až v tichu krvi v čiernom kvete
som sa narodila.

 


 

Mám pocit, že
ležím na vode
a tuším že sa rozplyniem.
Lebo keď prídeš
a dotkneš sa vody –
dotkneš sa mňa.
Lebo keď zídeš
z neba
tak ja výjdem a
naše zmeny
sú premeny
bez hraníc.
A medzi nami žiadne steny
čo tíšia ozveny plaču.
Len jedna záhrada bez plota,
a stromy čo
zachytia všetko stratené,
Sme pes a vlčica, čo sa zblížili..

 


 

Comments are closed.